Diablov úpadok

Diabol je zväčša filmármi zobrazovaný ako mimoriadne elegantný chlapík na vyššom spoločenskom stupienku, obklopený nahými ženami (viď. Diablov advokát). V novom spracovaní Fausta od Alexandra Sokurova, ktoré mimochodom vyhralo hlavnú cenu na tohtoročnom festivale v Benátkach je pekelník ale poľutovaniahodná troska. Znetvorený úžerník s penisom na opačnom konci tela, ktorý navyše musí o Faustovo priateľstvo prosíkať.

Najnovšia adaptácia Goetheho klasiky je výnimočným filmovým zážitkom nielen kvôli realistickému spracovaniu nadprirodzených tém, ale aj alternatívnemu prístupu k toľkokrát vycucanému obsahu. 19. storočie je vo filme plné šialenstva, odpudivého prístupu k ľudskej morálke, či jeho ideálom. Dynamické putovanie postáv po upadnutom meste a jeho nádhernom prírodnom okolí motivuje sledovať šťavnato napísaný príbeh. Na druhej strane ale aj sústrediť svoje zmysly, lebo detaily sa ľahko stratia a takisto aj nepozorný divák.

Diabol prehráva aj v knižnej klasike Johna Updikea, Čarodejnice z Eastwicku, ktorý bol zadaptovaný do nemenej známeho filmu s Jackom Nicholsonom. Do Eastwicku, nábožného mestečka v Novom Anglicku sa prisťahuje tajomný bohém, Darryl Van Horne. Newyorčan sa púšťa do renovácie Lenoxovského sídla a stáva sa terčom vidieckeho záujmu. Mimoriadne všestranný Van Horne je v knihe nadšeným chemikom, milovníkom umenia, tenistom a pravdepodobne diablom. Jeden z prvých opisov ho predstavuje ako príťažlivého v takom neurčitom, nemotornom spôsobe.

"Potrebuje ženskú opateru," dodáva autor očami jednej z hrdiniek. Tiež si myslíte, že by diabol mal byť skôr prefíkaný a manipulatívny, než desivý a oplývajúci objektívnou krásou? Autor vidí jeho charakter originálne a takisto jeho symbolický osud, ktorý nebudem spoilerovať.

Musím sa ale priznať, že mi autorov druh prózy spočiatku nesadol. Začína síce in media res a používa ironické prirovnania, čierny humor, satiru, zároveň je ale rozvláčny a príliš deskriptívny. Niekomu sa môže zdať, že príbeh troch rozvedených paničiek s nadľudskými schopnosťami je určený feministkám, kritici v roku 1984 ale paradoxne poukazovali v knihe na misogynizmus (nenávisť k ženám). Hrdinky sú zväčša amorálne, sebecké a svoju zlosť si na druhých vybíjajú čarodejníctvom. Podobne je ladený aj ich vzťah s Van Horneom.

Zlo bolo vždy subjektívnym pojmom, existujú o ňom stereotypné názory, náboženské vízie. Všetci ho vnímame na základe vlastností, ktoré chceme potlačiť, osobných strachov a životných názorov. Oba kultúrne odkazy odporúčam tak kvôli ich nekonvenčnosti a nádeji, že diabol nemusí vždy vyhrať.

foto: Natália Hlavičková

Marek

marek.offline@gmail.com