31. 12. 2011
Co mi udělalo v roce 2011 radost
28. 12. 2011
A Single Man
A single man sleduje jeden významný deň v živote univerzitného profesora, ktorý sa snaží prekonať stratu svojho životného partnera Jima. Kniha publikovaná v roku 1964 reagovala na vnímanie homosexuality, ktoré v tom období prechádzalo búrlivými zmenami.
"Neviditeľná menšina" sa začala dožadovať svojich práv na rôznych stupňoch justičnej spravodlivosti. Hlavná postava, George, je konfrontovaný nielen so stupňujúcim sa vekom, samotou, ale aj názormi susedov na jeho orientáciu.
" Pani Strunková je trénovaná novým druhom tolerancie, čítaním v psychologickej knižke chce sladkým spevom vyhnať nevyslovyteľné z Georgea."
Dej sa tiež odohráva v novembri 1962, mesiac po vypuknutí Kubánskej krízy, ktorou vrcholila Studená vojna medzi ZSSR a USA, oba štáty hrozili použitím jadrových zbraní. Isherwood ale nepíše o všadeprítomnej úzkosti, vnára sa do postavy-preživšieho. George je v knihe silná povaha, cynik, ktorý sa zabáva aj na vlastnej bezmocnosti. Iba občas ho mátajú spomienky na život vo dvojici, zatŕpkol síce v samote, ale nedokáže rezignovať.
Tom Ford vo svojom rovnomennom filme poňal Georgea nežnejšie. Nielenže pridal motív samovraždy, ktorou sa postava snaží uniknúť z bludného kruhu, ale odstránil z Jimovho charakteru temné odtiene. Kniha totiž obsahuje scénu, kde George navštívi v nemocnici ženu, s ktorou ho Jim v slabej chvíli podviedol. Odstránil tým zároveň aj Georgeove slabosti, ako napríklad škodoradostný triumf, hnev alebo chvíľkovú chlípnosť.
Chválený vizuálny štýl filmu, kde sa v niektorých scénach pracuje so zvýraznenými farbami je zas očividne inšpirovaný účinkami meskalínu opísanými v knihe. Nehovoriac o kontroverzii, ktorou sa producenti snímku snažili pred divákom zakryť homosexualitu hlavnej postavy.
Napriek tomu, že A single man je vo filmovej podobe nádherný a katarzný zážitok umocnený soundtrackom poľského skladateľa Abela Korzeniowskeho, knihu považujem za autentickejšie ponorenie sa do dopadov samoty. Isherwood si o motívoch svojho hrdinu nerobí ilúzie a tak aj jeho vopred determinovaný a naznačený osud poňal bezohľadnejším spôsobom.
24. 12. 2011
18. 12. 2011
4. 12. 2011
Diablov úpadok
Diabol je zväčša filmármi zobrazovaný ako mimoriadne elegantný chlapík na vyššom spoločenskom stupienku, obklopený nahými ženami (viď. Diablov advokát). V novom spracovaní Fausta od Alexandra Sokurova, ktoré mimochodom vyhralo hlavnú cenu na tohtoročnom festivale v Benátkach je pekelník ale poľutovaniahodná troska. Znetvorený úžerník s penisom na opačnom konci tela, ktorý navyše musí o Faustovo priateľstvo prosíkať.
Najnovšia adaptácia Goetheho klasiky je výnimočným filmovým zážitkom nielen kvôli realistickému spracovaniu nadprirodzených tém, ale aj alternatívnemu prístupu k toľkokrát vycucanému obsahu. 19. storočie je vo filme plné šialenstva, odpudivého prístupu k ľudskej morálke, či jeho ideálom. Dynamické putovanie postáv po upadnutom meste a jeho nádhernom prírodnom okolí motivuje sledovať šťavnato napísaný príbeh. Na druhej strane ale aj sústrediť svoje zmysly, lebo detaily sa ľahko stratia a takisto aj nepozorný divák.
Diabol prehráva aj v knižnej klasike Johna Updikea, Čarodejnice z Eastwicku, ktorý bol zadaptovaný do nemenej známeho filmu s Jackom Nicholsonom. Do Eastwicku, nábožného mestečka v Novom Anglicku sa prisťahuje tajomný bohém, Darryl Van Horne. Newyorčan sa púšťa do renovácie Lenoxovského sídla a stáva sa terčom vidieckeho záujmu. Mimoriadne všestranný Van Horne je v knihe nadšeným chemikom, milovníkom umenia, tenistom a pravdepodobne diablom. Jeden z prvých opisov ho predstavuje ako príťažlivého v takom neurčitom, nemotornom spôsobe.
"Potrebuje ženskú opateru," dodáva autor očami jednej z hrdiniek. Tiež si myslíte, že by diabol mal byť skôr prefíkaný a manipulatívny, než desivý a oplývajúci objektívnou krásou? Autor vidí jeho charakter originálne a takisto jeho symbolický osud, ktorý nebudem spoilerovať.
Musím sa ale priznať, že mi autorov druh prózy spočiatku nesadol. Začína síce in media res a používa ironické prirovnania, čierny humor, satiru, zároveň je ale rozvláčny a príliš deskriptívny. Niekomu sa môže zdať, že príbeh troch rozvedených paničiek s nadľudskými schopnosťami je určený feministkám, kritici v roku 1984 ale paradoxne poukazovali v knihe na misogynizmus (nenávisť k ženám). Hrdinky sú zväčša amorálne, sebecké a svoju zlosť si na druhých vybíjajú čarodejníctvom. Podobne je ladený aj ich vzťah s Van Horneom.
Zlo bolo vždy subjektívnym pojmom, existujú o ňom stereotypné názory, náboženské vízie. Všetci ho vnímame na základe vlastností, ktoré chceme potlačiť, osobných strachov a životných názorov. Oba kultúrne odkazy odporúčam tak kvôli ich nekonvenčnosti a nádeji, že diabol nemusí vždy vyhrať.
foto: Natália Hlavičková
Marek
marek.offline@gmail.com